S mojou vrtuľou v zadku som samozrejme neplánovala sedieť na izbe a kochať sa výhľadom na hory.. Avšak aj prechádzka okolo Štrbského plesa bola v tento deň tvrdým bojom o udržanie rovnováhy. Neskutočne sa šmýkalo. Nie všetkým. Všimla som si, že tí, ktorí si veselo vykračujú, majú akési čudo navlečené na topánkach. A tak som sa úspešne odšmýkala do najbližšieho športového obchodu a kúpila som si mačky. Nie živé. Na topánky. Ako laik, ktorý obľubuje prírodu napešo skôr v lete, v zime zvyknutá iba na lyže a bežky, kúpila som si tie najzákladnejšie mačky, protišmykové. Veď nič svetoborného som neplánovala. Trošku rozhýbať usedené kosti s ohľadom na moje koleno. Cieľ č.1 bol nespadnúť.
Úspešne vyzbrojená som sa vybrala zo Štrbského plesa na Popradské. Chcela som ísť asfaltkou. No akosi som netrafila. Ach ten môj orientačný nezmysel. Išla som peknou lesnou cestičkou. Bola pomaly ako magistrála. S mojimi mačkami som sa cítila bezpečne. Takmer všetci ľudia však išli opačným smerom. Veď vyzbrojiť sa do takýchto podmienok chvíľu trvá. Išli ľudia starí, mladí, dokonca jedni ťahali dieťa aj na sánkach. Cestička bola úzka, ťažko sa im bolo vyhnúť. Predo mnou išla mladá rodinka. Dvaja mladí ľudia. Ona mala v nosiči na hrudi bábätko a sprevádzal ich pes.
Zrazu sme vyšli z lesa. Dul strašidelný vietor. Nie nadarmo bola vyhlásená výstraha 2.stupňa pred víchricou na horách. Podopierala som sa paličkami, opatrne som našľapovala. Cestička bola skutočne úzka. Cítila som sa neisto. Hrozný úsek. Ale keď to zvládne táto ženička s dieťatkom v náruči, musím to zvládnuť aj ja. A tak som odhodlane kráčala vpred. Cesta sa však zrazu stratila. Pozerala som dopredu, zmocnil sa ma strach. Pozerala som dozadu, nebolo to o nič lepšie. Smerom dole som radšej ani nepozerala. Ak pôjdem dozadu, šmyknem sa, poletím ktovie kam. Predo mnou sú aspoň ľudia. Musím sa ich držať. No odvaha sa každým krokom vytrácala. A tak som ten zbytok čo mi ešte zostal pozbierala a zakričala som na mladý pár predo mnou.
Muž zastal, podal mi ruku a ochotne mi pomohol prejsť najťažší úsek cesty. Pod nami otvorené bralo. Držiac sa jeho ruky cítila som sa bezpečne. Vraj tam musela padnúť pred chvíľou lavína a cestičku zasypalo. Paráda. Jeho žienka s dieťatkom bola už riadny kus pred nami. Cestička sa opäť objavila. A tak sme boli za chvíľku opäť všetci pokope. Ženička s dieťatkom našľapovala isto a pokojne. Do cieľa sme mali tak 15 minút. Vietor fučal o dušu. Keď vtom sa títo moji mladí zrazu zastavili a povedali, že je už veľa hodín. Ak chceme prísť za svetla dolu treba sa obrátiť. Žartujú? To je aká logika? Spomenula som si na tie hrôzostrašné úseky cesty, och ako som bola rada, že to už mám všetko za sebou. Alebo keď chcem môžem ísť sama na Popradské pleso, veď je to len kúsok. Sama? V tej víchrici?
Okej. Ide sa naspäť. Cez tú lavínovú zasypanú cestu. Išla som prvá. Našľapovala som opatrne. Cieľ č.1 – nespadnúť sa zmenil na cieľ č.2 – prežiť. Na inkriminovanom úseku mi mladý muž opäť podal ruku a previedol ma. O manželku sa vraj nebojí, lebo má špeciálnu obuv, ale tá moja nie je na takéto podmienky. Dozvedela som sa, že dieťatko je dievčatko a volá sa Anna. Presne ako moja staršia dcéra. Tá moja Anna práve lyžuje na Štrbskom plese a ja som zvolila „ľahšiu alternatívu“. Mladík sa usmial a povedal, že v lete by to bola určite nenáročná prechádzka. Veď tam nie som prvý krát.
Konečne sme opäť vošli do pásma lesa. Konečne opäť bezvetrie. Konečne cestička. Opäť som sa cítila isto. Vykračovala som si, vykračovala a zrazu som si uvedomila, že som sama. Veď som sa ani nepoďakovala. A tak som pekne zastala a čakám. Po hodnej chvíli čakania ma dobehla táto moja rodinka. Poďakovala som sa, povedala, že boli pre mňa anjelmi na tejto ceste, že mi pomohli prekonať strach, pomohli mi zdolať ťažké úseky cesty a dokonca aj vtedy, keď som myslela, že sme blízko cieľa a že si už konečne vydýchnem, ukázali mi, že ten úsek zvládnem aj 2.krát. Usmiali sa, ponúkli mi čaj a ja som sa vybrala pokojná a šťastná dolu. Po chvíľke som sa obzrela a opäť ich nebolo.
Bola to mladá rodinka a či to boli anjeli? Anjeli to boli. Pre mňa určite. Neraz si anjeli obliekajú ľudskú podobu. Každý z nás môže byť anjelom pre niekoho. Stačí byť vnímavý a otvorený. Bol to krásny deň. Krásna cesta. A stretla som anjelov. Ďakujem.
